Požičať blízkemu často znamená prísť nielen o peniaze, ale aj o priateľa!

Zaujíma vás, prečo je to tak?

Tu je vysvetlenie. Tí, čo peniaze požičiavajú, majú lepšiu pamäť než tí, čo majú peniaze vrátiť. To hovoril Benjamin Franklin, jeho portrét poznáte zo stodolarových bankoviek. Jeho slová sú ale len polovica pravdy. Klamy, sebeklamy a posuny vo vnímaní reality totiž vstupujú do hry na obidvoch stranách – v hlave dlžníka aj v hlave veriteľa. Odkiaľ sa teda berie neochota peniaze vracať? Odpoveď vás možno prekvapí: k problému často aktívne prispeje ten, kdo peniaze požičal.

Podľa prieskumu (G. Loewenstein, L. Dezsová):

• 85 percent dlžníkov nepochybuje o tom, že peniaze vráti
• 35 percent veriteľov verí, že poskytnuté peniaze ešte niekdy uvidí.

Tieto čísla o mnohom vypovedajú.

Čo sa odohráva v hlave dlžníka

Vžite se do situácie dlžníka. Predstavte si, že ste v ťažkej situaci a prijali ste pôžičku od kamaráta. Dlžíte mu a život ide ďalej. Ten vývoj nie je tak nepochopitelný: Považujete sa – inak za férového človeka. Nevrátiť priateľovi požičané peniaze by vás ani nenapadlo. Ale protože sa nestal zázrak a vy stále nemáte nadbytok, aby ste dlh bezbolestne zmazal alebo dôsledne dodržoval termíny dohodnutých splátok, váš mozok si začíná pohrávať s uloženými dátami a hľadať pohodlnejšiu realitu: Peniaze v každom prípade vrátím, ale teraz bohužiaľ ešte nemôžem. Konec-koncov úplne presne sme termín splácania predsa neurčili…

Čo sa mezi tým odohráva na druhej strane?

Prvé odloženie splátky spúšťa „samonasierací“ režim v mysli poskytovateľa pôžičky. Aj keď sa spočiatku ovláda, skôr či neskôr dá najavo svoje obavy. V lepšom prípade o nich hovorí priamo s dlžníkom, v horšom prípade sa so svojimi problémami zverí spoločným kamarátom. Je to prirodzené. Ťažko môžeme chcieť po takto znepokojenom a na citlivom mieste zasiahutom človeku (Pomohl som kamarátovi!), aby v sebe pochybnosti dusil. K čomu to vedie, už tušíte.

Aj keby bol veriteľ disciplinovaný, aj keby nešíril ani nenaznačoval, podobné falošné ochranné mechanizmy sa začnú štartovať aj v hlave dlžníka. Vraťte sa do jeho role: Máte matnú predstavu, čo priateľ, ktorému dlžíte, prežíva. Predpokladáte, že vás najskôr začne ohovárať, že si o vás bude niečo zlé myslieť.

Obvinenie, či už priamo vyslovenej alebo len vytušenej, že nevrátite priateľovi požičané peniaze, sa vás tiež dotýka na veľmi citlivém mieste: Priateľ si o vás myslí alebo o vás dokonca tvrdí, že nie ste fér, že nie ste slušný človek. Že ste lump, čo si požičal od kamaráta a odmieta mu peniaze vrátiť. A to prosím len preto, že momentálne ešte nie ste – samozrejme nie vlastným zavinením – finančne v pohode.

Vaša myseľ ďalej robí na budovaní novej, pre vás prijatelnejšej verzii:

• Táto pôžička nič nevyriešila, nemal som pristupovať na ponuku (!) kamaráta, že mi požičia peniaze.
• Kým som dlžil dopravnému podniku a u rodičov zvonili exkutori, mal som aspoň možnosť sa s nimi dohodnúť, nikdo mi nevrážal dýku do chrbta.
• Tie peniaze samozrejme vrátim, ale rozhodne nie teraz. Po pravde, zaslúžil by si, aby som mu ich nevrátil vôbec.

Poradca Jan Majer ponúka  zásady a odporučenia pre tých, ktorí nemajú tému požičiavania peňazí medzi priateľmi a príbuznými ešte vyriešenú.

Rozhodnite sa, že peniaze proste nepožičiavate

Keď nás druhý požiada o požičanie peňazí, myslíme si, že odmietnutie by mohlo ohrozit alebo nejakým spôsobom poškodiť naše priateľstvo. V skutočnosti je rozhodnutie nepožičať pre budúcnosť vztahu omnoho priaznivejšia varianta než žádosti vyhovieť. Vo väčšine prípadov. Vaše peniaze totiž väčšinou problémy druhého nevyriešia, len riešenie odkladajú. Jeden finančný záväzok nahradí iný.

Pravdepodobnosť vzniku vyššie popísaného začarovaného kruhu je vysoká. Príliš vysoká. Priestor pre vyhrotenie nedorozumenia vo vašom novo naviazanom vztahu veriteľ – dlžník je príliš veľa. Neprijatelne veľa. Keď pevným hlasom poviete: „Nehnevaj sa, ale peniaze zo zásady nikdy nepožičiavam.“ a ustojíte v tomto duchu dalšie naliehanie, váš priateľ bude vaše rozhodnutie pri spätnom pohľade plne rešpektovať. Tí múdrejší to dokonca ocenia.

Nezabúdajte, že to je ten druhý, kdo sa rozhodol pokúšať váš vzťah.

Stará múdrosť hovorí: Kým požiadate priateľa o pôžičku, rozhodnite sa, či viac potrebujete jeho, alebo jeho peniaze.

Namiesto pôžičky poskytnite dar

Pokiaľ vám vaše svedomie a intuícia hovorí, že prišiel čas druhému naozaj pomôcť, preložte si pre seba (!) jeho žiadosť o pôžičku ako prosbu o dar. Ak máte tú možnosť, peniaze mu dajte. Ak vám ich vráti, budete len milo prekvapený. Ak nie, buďte velkorysý a o svojej pomoci uvažujte v duchu psychologie darovania: pomohli ste, a za to vám náleží príjemný pocit, dobré emócie.

Nepokazte si to uštipačnými poznámkami, nikdy sa k tomu nevracajte, buďte v tom dôsledný.

Neostýchajte sa navrhnúť spísanie zmluvy

Problémy s pôžičkami medzi priateľmi spočívajú tiež v tom, že sa podmienky obvykle dohaduju ústne. Je nám „blbé“ chcieť od kamaráta alebo príbuzného podpísaný papier, predsa si veríme!

Ústna dohoda je živnou pôdou pre všetky vyššie zmienené domnienky a nepríjemnosti. V momente, keď druhý chce vaše peniaze, máte plné právo určit svoje pravidlá. Budúci dlžník naopak nemá žiadne právo (a v tu chvíľu ani záujem) ich spochybňovať.

Právo voľby

Keď požičiavať nechcete, nepožičiavajte. Keď chcete pomôcť, vyjasnite si, prečo to robíte, a urobte si to podľa svojich pravidiel. A nikdy, nikdy, nikdy nepožičiavajte peniaze, ktoré budete sami potrebovať. Nevyhovieť priateľovi neznamená mu uškodiť.

Viac nájdete na  www.psychologie.cz