Starogrécky nápis Gnothi seauton (Poznaj sám seba) vrytý do tabuľky nad vchodom do Apolónovho chrámu fascinuje dodnes. Veštiareň v pútnickom mieste Delfy ukrývala mnoho tajomstiev. Priťahovala a vzbudzovala rešpekt a bázeň. Nie len preto, že veštenie bolo spojené s obetnými rituálmi, ale hlavne preto, že veštby sa naplnili. Boli stručné a rafinovane podané vo veršoch, nie vždy jednoznačné a na prvý pohľad jasné. Vyžadovali určité pochopenie súvislostí, či sebareflexiu. Zmysel dávali po ich naplnení. Nie len veštby, ale aj všetko, čo vnímame, počujeme a vidíme náš mozog/vedomie filtruje a upravuje. Zjednodušene by sa dalo povedať, že to, čo v tom počujeme a čo sa nás dotýka, podlieha našim interpretáciám a tomu, aký význam tomu dávame my. Väčšinou si toho nie sme vedomí. Je to ovplyvnené štruktúrou a zrelosťou našej osobnosti, obranami ega, zraneniami, úrovňou nášho vedomia, poznaním, skúsenosťami, okrem iného aj štýlom zmýšľania. Toto všetko je dobrá živná pôda na domnienky a sebaklamy.

Človek prirodzene túži po podnetoch a informáciách. Podliehame nutkaniu získať viac informácií a hľadáme to, čo často nevieme ani pomenovať, len cítime, že nám ešte niečo chýba. Zhromažďovaním informácií z nenaplniteľnej túžby mať jasno vzniká chaos, napätie, čo vedie k pocitom vyčerpania, ak s nimi následne vnútorne nepracujeme. Príliš veľa podnetov a vnemov je záťaž. Začíname sa v tom strácať. Podliehame nepresnostiam a skresleniu, môžeme sa s niečím identifikovať a tak podporiť ilúziu a sebaklam.

Cesta sebapoznania nie je len o zbieraní informácií a skúseností. Nevyhnutné je rozpoznávanie toho podstatného, čiže vnímať veci v súvislostiach s citom pre morálne princípy so schopnosťou odlišovať čo nesedí. Je umenie rozpoznávať dobro od zla, správne od nesprávneho. Práve vo vete: Poznaj sám seba je ukryté tajomstvo. V podstate „stačí“ len poznať samého seba. Vedeli to už v antickom Grécku.

Je nutné sa veľa učiť, mnohé okúsiť, aby sme si uvedomili, ako málo vieme…

Už ako dieťa ma fascinovala veta: Poznaj sám seba. Nemala som potrebu jej rozumieť, rezonovala so mnou a to stačilo. Bola som magneticky priťahovaná starými gréckymi bájami a povesťami. Listovala som si v knihe Fantastické a magické z hľadiska psychiatrie. Mali sme doma staré vydanie zo šesťdesiatych rokov. Viazanie na mňa pôsobilo ako lexikón kúziel z rozprávky Dívka na koštěti. Niektoré listy boli natrhnuté a tenučké, kniha zvláštne voňala. Tajomné texty a desivé obrázky ku mne prehovárali. Ako dieťa som tomu vôbec nerozumela, napriek rozličným pocitom z nej som jej odolať nevedela. Pri hrách mi slúžila ako čarodejnícka kniha. Keď som vedela lepšie čítať, mávala som pocit, akoby som sa len rozpomínala na niečo známe. Nemala som pocit, že sa dozvedám úplne nové informácie. Podobné pocity som mala pri niektorých knihách aj počas štúdia na vysokej škole, ale aj po nej pri oboznamovaní sa s integrálnymi vedami a pri čítaní klasickej literatúry. Mnohé knihy, ktoré sa mi dostanú do rúk, vyvolávajú vo mne pocit, že si len niečo pripomínam, hoci sú to celkom nové myšlienky, či informácie. Niečo vo mne to oslovuje, dáva mi to zmysel, pracuje to so mnou. Aj keď tomu ešte nerozumiem, cítim, že to takto môže byť, že Tu a Teraz je to pre mňa upokojujúca „pravda“. Občas sa mi pri čítaní nových kníh zdá, že popisujú tie isté princípy. Začínam ich jasnejšie vidieť v každodennosti.

Dostať sa k sebe, k svojej podstate je dlhý proces spojený s vnímaním a pozorovaním seba. S objavením, ako sa dostať do kontaktu s tým, čo sa v našich hlbinách objavuje a prestať sa stotožňovať – identifikovať s tým, čo je naša myseľ, ego a emócie, prichádza ovocie. Postupne sa učíme nelipnúť na názoroch a presvedčeniach. Nachádzame trpezlivosť a láskavejší prístup k sebe, aby sme ľahšie prekonávali odpor, ktorý je častejší, ako sme si schopní pripustiť. Cez drobné úspechy sa objavuje zvedavosť a silnie odvaha. Odvahu prijať to, aké to je. Prijatie je tiež zdĺhavý proces, ktorý vyžaduje určité úsilie a ochotu prestať vnútorne bojovať. Ak sa nám darí, rozpúšťame úzkosť, ale aj odpor a naše vnímanie seba sa spružní. Človek nemá dôvod sa meniť, kým nemusí. Kým na nás nie je tlačené cez frustráciu, nespokojnosť, tvrdé skúšky alebo straty či choroby, nenachádzame dostatočnú motiváciu k zmene. Dalo by sa povedať, že pokiaľ nám to funguje a vieme v tom existovať aj za cenu sebaklamov, nenachádzame dosť dobrú motiváciu k zmene.

Keď na nás doľahne núdza, sme ochotní rozvíjať to, na čo sme pozabudli, čomu sme sa vyhýbali. Možno prichádzame na to, že ešte neunesieme nahromadené emócie (citové obsahy) a zúskostňujúcu prázdnotu. Objavená bolesť a zraňujúce pocity nás nútia unikať. Ak sa raz vydáte na cestu sebapoznania, nie je možné z nej zísť a žiť ako predtým. Už to nejde. Niečo v nás, nás bude už nenechá na pokoji. Keď prvý raz objavíme, že bolesť sa mení na hĺbku a to ťaživé vystrieda vnútorný pokoj, poznanie a spojenie so sebou, dodá nám to odvahu poznávať sa ďalej. Objavujeme a skladáme skladačku, nachádzame väčšiu obratnosť prijať to, čo bolo neprípustné. Pôvodné stratégie, obrany, masky a sebaklamy podrobujeme skúmaniu, dovolíme ich prehodnotiť, opustiť alebo sami strácajú na intenzite, až vymiznú. Už chápeme, že bránili vnútornému pokoju a slobode, po ktorej sme tak túžili.

Sebapoznanie je tajomné vynáranie seba samého.

Prichádza nečakane tam, kde by sme to najmenej čakali.

Naša túžba po úľave a lepšom živote

Žijeme v dobe rýchlych premien a konzumu. Čiže ak sa ukáže, že ľudia sú ochotní za niečo platiť, vytvorí sa ponuka, aby šiel biznis a to aj v oblasti sebarozvoja. Dnes nie je núdza o návody, rady, prostriedky a recepty, ako lepšie žiť, ako si uľaviť od trápenia a zbaviť sa toho, čo nás privádza k zúfalstvu. Spôsob, ako sa predávajú, býva často zavádzajúci, inak by bol málo lákavý. Niektoré semináre, kurzy, prístupy sú inšpiratívne, iné sú povrchné, niektoré sú nešťastne podané a môžu spôsobiť ešte väčší chaos. Zaručené a rýchle návody na šťastie a život neexistujú. Každý z nás je jedinečný aj svojim príbehom a tak cesta poznania bude odlišná. Už aj to, ako k sebe v tomto ohľade pristupujeme veľa o nás vypovedá.  Nájsť si dobrého učiteľa, majstra alebo mentora je veľmi dôležité, pretože bude mať pravdepodobne na vás veľký vplyv, aj keď si to nemusíme hneď uvedomiť. Ich výber, ale aj výber aktivít je kľúčový, vhodné je zvážiť dopredu čo a koľko toho mi v skutočnosti prospeje. Striedať rôzne semináre, skákať z jedného na druhý z dôvodu, že ešte málo viem, neustále je to málo uspokojivé, býva skôr únikom, ako zodpovedným hľadaním vhodného prístupu pre seba. Získať informácie neznamená získať poznanie a múdrosť. Nachádzame vodítka a zrnká múdrosti, ktoré v skutočnosti pochopíme, až keď nimi budeme žiť. Prenikneme do toho.

Prepojenie sa so sebou a proces zvedomovania, často nazývaný cesta z hlavy do srdca, býva náročný a zdĺhavý, plný kotrmelcov a slepých uličiek. Nedá sa na túto cestu dostatočne pripraviť dopredu, neexistujú návody, ktoré by boli zrozumiteľné, kým sami nezažijeme to, čo je v nich myslené. Nedá sa preskočiť vlastné poznanie svojich citových, emočných a mentálnych obsahov, ktoré sú odhaľované sebaspytovaním, osobnou konfrontáciou s nevedomými časťami seba aj cez druhých a odhaľovaním širších súvislostí toho, čo z poznania povstáva. Zažiť seba v rôznych situáciách a prežívať hlboké autentické pocity, nechať sa prežívaním formovať v cítiacu bytosť k sebapoznávaniu patrí. Otázka je, či to má byť aj cieľ. Tak, ako POZNAJ SÁM SEBA môže ostať prázdnou frázou alebo nápisom, kým neodhalíme, kým v skutočnosti sme. Najskôr býva ľahšie odhaliť to, kým vlastne nie sme. Hovorí sa, že najskôr vyskúšame všetky možnosti, kým nakoniec objavíme tú správnu, ktorú máme najbližšie a ktorá tam vždy bola. Len bola nevidená.

Výhodou je, že poznanie máme možnosť získať cez čokoľvek, ak sa mu otvoríme. Aj keď zdanlivo robíme hlúposti a točíme sa v začarovanom kruhu. Stagnovaním môžeme stratiť čas a energiu. Život v nevedomosti je bolestivejší a prináša viac utrpenia, ako ten vedomejší. Zdržanie sa na ceste poznania je pomyselné zlo v podobe pokušení, ako sú sladké polená, uprednostnenie zábavy, vyhľadávanie len ľahšej cesty, podliehať pohodlnosti a odovzdávať svoje kompetencie iným, závislosti, zneužívanie moci a prahnutie po sláve a povrchnostiach. Mnohí zdržanie okúsia v podobe strachov a zbabelého váhania, či rôznych únikov od seba a svojho prežívania.
Na druhej strane poznávať sa pomaly, neisť príliš do hĺbky býva bezpečnejšie, ako ísť do extrému. Každý extrém je spojený s rizikom rôznych nepríjemných zážitkov, pretože psychika je krehká a nemôžeme dopredu s určitosťou vedieť, čo ukrýva a čo všetko sa v nás spustí. Predovšetkým vtedy, keď experimentujeme.

Ako sa dostať k sebe?

Objaviť svoje JA môžeme len tam, kde sa skutočne nachádza.

Hĺbka poznania a cena za vnútorný pokoj

Viac krát som bola požiadaná, aby som niekoho naučila meditovať. Nemôžem povedať, že sama už dokážem meditovať. To, čo dnes nazývam meditovaním je obracanie pozornosti z vonkajšieho sveta do svojho vnútra, čo spočíva v stíšení sa v
prítomnosti a rozvíjam všímavosť. Pod meditáciou si dnes ľudia predstavujú rôzne veci, činnosti a nečinnosti. Na tom by nič nebolo. Pre účely tejto úvahy budem používať slovo meditácia ako ponor do svojich hlbín, kde rozvíjam všímavosť a bdelosť. Ide o prácu s pozornosťou, kedy vnímam svoje prežívanie, myseľ a všetko, čo s tým súvisí. Ak sa niekto chce naučiť meditovať, aby získal vnútorný pokoj, bude prekvapený, aká cesta ho čaká. Stres a napätie je možné ovplyvniť meditáciou aj sebapoznaním. Pochopením a postupným prijatím nechceného, znepokojivého v nás, čiže tieňov. Tiene v nás vytvárajú rozpor, konflikt a napätie, sú to tie časti nás samotných, ktoré ešte nevidíme a máme ich spojené s menejcennosťou a strachom. Obracať pozornosť do seba, k svojmu vnútornému prežívaniu býva spočiatku pre mnohých nepríjemné. Buď to akoby vôbec nejde alebo je to spojené s neúnosnými pocitmi, chaosom, ospalosťou, obťažujúcimi myšlienkami, odporom, ešte väčším napätím, fyzickou bolesťou a nepohodlím. Objavujú sa rôzne spomienky, myšlienky, či naše vnútorné komentáre, ktoré si môžu protirečiť, súdiť, či znehodnocovať nás samotných alebo to, čo robíme. Je prirodzené, že po takejto skúsenosti strácame chuť v tom pokračovať.

Ak nie sme dobre motivovaní alebo nemáme učiteľa, pre tieto nepríjemnosti to mnohí vzdajú skôr, než s meditáciou v skutočnosti začnú. Dostať sa na neprebádané územie, ktoré skôr pripomína temnotu a zúfalstvo ako našu dušu, odrádza. Je tam zrazu znepokojivá tma a zdá sa, že tam nie je nič a zároveň všetko možné, len nie kľud a blaženosť. Môžete si položiť otázku: Čo je na tom také lákavé?

Stáva sa to predovšetkým vtedy, ak sme vylúčili zo svojho života to nepekné, nepríjemné a nechcené. Mnohé sa samozrejme deje nevedome a nám nepríde nič zvláštne na tom, ako žijeme a ako sa chceme vidieť. To vylúčené (tiene) teraz v podobe, ktorej sme to vytesnili vyskakuje a spôsobuje chaos a značné nepríjemnosti. Vyrušuje nás to. Pre niekoho je na sebapoznanie vhodnejšie sebaspytovanie, či rozjímať, ako meditovať a nechať sa vystaviť potlačeným pocitom bez prípravy. Meditovať alebo podobným spôsobom sa sebou zaoberať nie je určené pre každého. Je to však veľmi dobrý nástroj, ako spoznať sám seba, odhaliť vnútornú motiváciu svojho konania, svoje menejcenné pocity a citové podfarbenia, ale aj celý ego-komplex a to, čo nás negatívne ovplyvňuje, ovláda a brzdí. Sebapoznanie je o ponáraní sa do seba, odhaľujeme svoju pravú podstatu. Aj to, čo sa ťažko priznáva, dokonca aj to, čo nás desí. Preto je prirodzené, že naše obrany ega sa aktivujú, spúšťajú odpor a celý proces je spomaľovaný napr. narastajúcou únavou. Nechcem vás odrádzať, práve naopak, má význam zotrvať a neunikať. Odmenou je precitnutie, upokojenie a väčší vnútorný pokoj.

autorka: Radoslava Olajos
hlbinná analytická terapia

Mohlo by vás zaujímať:
Čo si prečítať, keď duša volá o pomoc
Kríza vo vzťahu ako šanca si lepšie si porozumieť

foto: Richard Pechman