Kniha je určená nielen ženám, ale aj mužom, ktorí cítia potrebu porozumieť viac ich vnútornému prežívaniu a túžia po hlbších vzťahoch.
Najbližšie besedy v knižniciach:
Máte záujem sa s autorkou stretnúť a dozvedieť sa to, čo sa do knižky nedostalo?
28.11.2024 o 18:00 Miestna knižnica v Rusovciach
14.01.2025 o 18:00 Malokarpatská knižnica v Pezinku, pobočka Cajla
Autorka vo svojej knihe s empatiou rozpráva životné príbehy súčasných žien, ktorými sa inšpirovala vo svojej terapeutickej praxi. Rozoberá ich motívy konania, odkrýva ich vnútorné boje a zložitosť blízkych vzťahov, ktorými žijú. Pútavé príbehy obohatila o cenné sprievodné komentáre, prostredníctvom ktorých vysvetľuje pozadie, súvislosti a životné stratégie ženských postáv, kvôli ktorým sa opakovane ocitajú v náročných životných situáciách. Inšpirujú nás tak k zamysleniu sa nad sebou a preberaní zodpovednosti za naše vlastné životné príbehy.
Postavy v knihe Prebúdzanie slnečnej sily nám ukazujú, ako sme neraz uväznení v začarovanom kruhu a ako sme schopní opakovať to isté, až kým nás konfrontácia s krízou neprinúti precitnúť a zmeniť sa. Život nás učí postupne a nie je vždy možné tento proces urýchliť. Niekedy sú to práve najťažšie skúsenosti, ktoré nám prinášajú cenné poznanie a osobný rast. Vďaka sebapoznaniu a hlbšiemu pochopeniu seba vo vzťahoch sa nám otvárajú dvere k novým možnostiam. Ľahšie tak môžeme prekonávať svoje slabosti, bezduché konanie, závislosti a vnútorný chaos. Autorka prostredníctvom prežívania svojich postáv vysvetľuje, prečo nemá zmysel zbytočne hľadať vinníkov a že väčšina ľudí nemá v úmysle ubližovať zámerne, ale robí to nechcene kvôli svojej nevedomosti, zaslepenosti či otupenosti.
Pútavo písané príbehy s množstvom detailov spolu s objasňujúcimi komentármi sú osviežením, ale aj prínosom pri lepšom chápaní psychosomatiky a rôznych duševných stavov, pre ktoré človek vyhľadáva odbornú pomoc psychiatra a psychológa. Takto spracovaná kniha je užitočná nielen pre laikov, ale aj odborníkov pomáhajúcich profesií.
– MUDr. Juraj Tkáč, psychiater
Táto kniha je plná silných príbehov a vhľadov. Ponúka ponor do životov žien, ktoré sa boria s náročnými blízkymi vzťahmi a osobnými výzvami. Pomenúva emócie a skúsenosti, s ktorými sa ženy stretávajú, čím sprostredkúva zaujímavý pohľad do fungovania ľudskej psychiky. Oslovili ma najmä odborné interpretácie autorky ako terapeutky, pretože analýzy, ktorými dopĺňa príbehy, ponúkajú cenné rady a nástroje, ako sa vyrovnať s náročnými situáciami a budovať zdravé vzťahy. Knihu by som odporučila ženám, ktoré sa trápia s komplikovanými vzťahmi, a všetkým, ktorí sa chcú dozvedieť viac o ľudskej psyché, párovej dynamike alebo hľadajú podporu pri riešení svojich osobných problémov.
– JUDr. Judit Valo
Veronika nemala príliš veľa šťastia v láske. Opakovane sa stalo, že nápadník jej po niekoľkých randeniach už viac nezavolal. Odmietanie zo strany mužov v nej vzbudzovalo pocit, že je nechcená, a tak začala mať strach, či niekedy vôbec bude mať partnera. V práci spoznala Jozefa, ktorý bol od nej o sedem rokov starší a skúsenejší. Užívala si s ním každý moment, pretože dokázal zaplniť jej prázdnotu a aspoň na nejaké obdobie z jej života vyhnal pocit osamelosti. Každý druhý víkend niekam cestovali, ale časom sa niektoré veci medzi nimi zmenili. Jozef mal svoj život, záujmy i kamarátov. Veronika sa tak po čase ocitla na vedľajšej koľaji. Kým si Jozef užíval spoločenský život, koncerty a kamarátov v bare, Veronika sa vzdelávala. Po čase si našla aj lepšie platenú prácu v nadnárodnej spoločnosti. Trávili spolu čoraz menej času, pretože sa naplno odovzdala workoholizmu. Pravdou je, že ich vzťahu čosi od začiatku chýbalo. Mali málo spoločných záľub a citovo sa jeden druhému vzďaľovali. Síce žili v jednej domácnosti, v skutočnosti venovali jeden druhému veľmi málo času. Spájalo ich jedine to, že ani jeden z nich nechcel bývať sám. Väčšinu spoločného času trávili pred televízorom s mobilom v ruke. Keď Veronika chcela byť blízko Jozefa, iná možnosť prakticky ani neexistovala. Vo vzťahu s ním sa cítila čoraz menej videná. Akoby ju doslova prehliadal. S návrhmi na spoločný program prichádzala väčšinou ona. Keď ho prehovorila, na chvíľu zažívala pocit, že v ich vzťahu je všetko v poriadku. Zažívali však aj chvíle, keď sa tváril otrávene a dookola opakoval, ako sa obetoval z veľkej lásky k nej. Časom ju to prestalo baviť a naplno sa oddala kariére. Netrvalo dlho a povýšili ju. Jej príjmy boli neporovnateľne vyššie než Jozefove, vďaka čomu boli bližšie na dosah aj jej sny. Veronika túžila po dome a rodine, lenže vo vzťahu bola čoraz nešťastnejšia. Nejaký čas uvažovala nad rozchodom, ale bála sa, že znova zostane sama. Presviedčala samu seba, že lepšieho muža nenájde. Keby ostala bez partnera, považovala by to za svoje zlyhanie. Potvrdilo by sa predsa, že s ňou niečo nie je v poriadku. Na Jozefa a jeho zlé stránky si zvykla. Dokonca po ňom túžila ešte viac, keď si ju nevšímal. S otcom si rozumel, s bratom si vždy mali čo povedať, čo ju presvedčilo, že je predsa len ten pravý. Po štyroch rokoch ich spolunažívania sa konečne začalo v rodine hovoriť o svadbe. „Už je najvyšší čas, vezmem kalendár,“ oznámila Jozefova matka počas nedeľného obeda a žmurkla na Veroniku. Začala rozvíjať svoje predstavy o obrade, akoby v tom mala od začiatku jasno. Syna tlačila do sobáša od chvíle, čo začali s Veronikou spolu bývať. Hoci to Jozefovi nebolo príliš po vôli, vnímal aj pragmatický význam manželstva. Dvaja dostanú lepšiu hypotéku a môžu si postaviť aj dom. „Samozrejme, že si ťa vezmem, ale nie že mi budeš niečo zakazovať alebo sa proti mne spriahneš s mojou mamou,“ poznamenal Jozef na margo svadobného aktu. Žiadne romantické požiadanie o ruku sa nekonalo, dokonca jej nebol schopný dať ani zásnubný prsteň. Najdôležitejšie pre neho bolo, aby ani po svadbe nemusel ustúpiť zo svojho pohodlia a zvykov. Chcel si užívať život a naďalej tráviť čas s kamarátmi, kým ona sa tešila iba na to, že z nej bude konečne nevesta. Nad ostatným prižmúrila oči, dokonca aj nad najlacnejšími obrúčkami.
„Aj tak ten prsteň nebudem nosiť, na čo do nich toľko investovať?“ skonštatoval sucho Jozef. Niečo jej šepkalo, že ich manželstvo nedopadne dobre, ale z pripravovanej svadby už nemala odvahu vycúvať. Nechcela sklamať rodinu ani svojho budúceho manžela. „Bála som sa, ako by reagovali rodičia, keby som im náhle oznámila, že som si to tesne pred svadbou rozmyslela,“ zaspomínala si počas terapie. Neraz mala pocit, že Jozef je napokon pre jej rodinu oveľa zaujímavejší než ona. Pôsobil seriózne a nekonfliktne.
Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty je jednou z najčastejších príčin, prečo sa v živote trápime a sužujeme. Je ťažké byť šťastný, keď nám naše vnútorné presvedčenie hovorí, že s nami niečo nie je v poriadku, nie sme dosť dobrí a neveríme, že je v našich silách niečo na tom zmeniť. V detstve zažívame pochvaly aj pokarhania. Zisťujeme, za čo sme oceňovaní, kedy sú s nami rodičia a blízki spokojní, a zároveň rýchlo vycítime, čo ich na nás dráždi. Veronika podvedome robila to, čo jej okolie považovalo za užitočné a správne. Vyhovieť druhým jej pomáhalo získať si pozornosť a náklonnosť. Pri dostatočnom úsilí snáď aj ocenenie. Ak dieťa zažije od rodiča prijatie, vnútorne ho to vyživuje a stavia si tým základy zdravého vzťahu samého so sebou. U Veroniky však tento aspekt chýbal, čo sa neskôr prejavilo aj v jej živote. Pocit našej vlastnej hodnoty sa v skutočnosti nezlepšuje tým, že sa snažíme zapáčiť druhým alebo robíme to, čo sa od nás očakáva. Dokonca ani vtedy, keď sa snažíme byť za každú cenu užitoční. Často to vedie k perfekcionizmu alebo nadmernej obetavosti. Za týchto okolností máme nutkavú potrebu udržať si priazeň druhých tým, že im poskytujeme rôzne výhody a ústupky, aby nás vnímali pozitívne. Nechceme ich sklamať, nahnevať, bojíme sa trestu, poníženia a odmietnutia. Odvrátenou stranou našej snahy a ochoty byť tu pre druhých a byť pre nich dosť dobrí sú potom rastúci hnev a vnútorná nespokojnosť. A to aj preto, lebo si jednoducho nemôžeme dovoliť byť takí, akí skutočne sme. Riskovali by sme tým príliš veľa. Rozpadlo by sa všetko, na čom máme postavený dobrý pocit zo seba. Veronika robila všetko preto, aby získala potvrdenie, že je dosť dobrá. Jozefa sa snažila udržať si tým, že mu slúžila. To bola jej stratégia, ako obom dokázať, že je hodná lásky a prijatia.
V svadobný deň sa Veronika tešila z krásnych bielych šiat, dokonca aj svadobné fotografie sa vydarili. Akoby so snubným prsteňom na ruke stúpla jej cena. „Krátko po svadbe som sa však v našom vzťahu cítila ešte horšie,“ skonštatovala sklamane. Veronike sa dostávalo ešte menej pozornosti a väčšina povinností zostala na nej. Behala po úradoch, vybavovala potrebné veci na stavbu domu, starala sa o domácnosť a dokonca aj o manžela. Nosila mu všetko ako na zlatej tácke. Rozmaznávala ho v nádeji, že ju konečne ocení a začne milovať. Bola mu vzornou manželkou. Aj napriek všetkým sklamaniam k nemu stále vzhliadala. Obdivovala jeho ležérny štýl, sebavedomie a nekonfliktnosť. Aj po svadbe sa snažila vymýšľať spoločný program, no Jozef nemal záujem vybrať sa niekam so svojou ženou. „Musíme šetriť, drahá!“ oznámil jej manžel, keď sa pustili do stavby domu. Nevynechal však ani jeden víkend s kamarátmi. Zvykla si, že piatkový večer patril iba jemu a v sobotu už utekal z domu, aby sa mohol venovať svojim aktivitám.
Večný chlapec, emočne odpojený muž alebo „mamičkár“ je pre ženy v partnerských vzťahoch veľkou výzvou. Je nutné pripomenúť, že nie je náhoda, keď má žena slabosť práve na tento typ mužov. Je užitočné prísť na to, prečo si vyberá práve takýto typ muža za životného partnera. Ak chcú ženy predísť ťažkostiam, je lepšie, keď nevstúpia do vzťahu s emočne nezrelým mužom alebo rizikovým partnerom. Vyhnú sa tým mnohým peripetiám. Veľa vecí v úvodných fázach vzťahu nemáme možnosť vidieť. Niečo prehliadame, iné relativizujeme a najmä si často nahovárame, že isté veci nebudú až takým problémom. Pri výbere partnera je dobré staviť nielen na intuíciu, ale tiež zapojiť zdravý rozum. Ak sú dostredivé sily na vytvorenie vzťahu silnejšie a nevieme si pomôcť, pretože muž má na ženu silný magnetický vplyv, čaká ju lekcia sebaúcty. Platí to aj vtedy, keď tuší, že vzťah nie je perspektívny a partner už na začiatku vykazuje správanie, ktoré ju znepokojuje. Kto podlieha vnútornému tlaku a obavám, že si nenájde vhodnejšieho partnera, aj keď nie je spokojný tak ako Veronika, časom narazí na to, čo radšej nechcel vidieť. Človek si prirodzene vyberá argumenty, ktoré podporujú jeho rozhodnutie, aj keď mu nemusí celkom rozumieť. Náklonnosť, vzájomné sympatie ani príťažlivosť sa nedajú logicky zdôvodniť. Skôr či neskôr sa v partnerstve objavia rôzne výzvy, narazíme však na svoje limity, vzorce správania i vzájomné nevedomé presvedčenia o partnerstve, láske a spoločnom fungovaní. Je dôležité uvedomiť si, že všetko, čo prichádza, vysvetľuje si každý po svojom. Práve to je živná pôda na nezhody a konflikty. Tomu, čo počujeme, dávame význam my sami, hoci ten druhý to môže myslieť úplne inak. Aj preto by sme sa mali zaujímať o druhú stranu, jej záujmy a motívy konania. Nie vždy však dostaneme odpoveď. Niekedy môžu byť aj naše otázky interpretované ako útok a nie ako záujem o to, čo sa v druhom deje. Otázkou je, či má význam vyhýbať sa nedorozumeniam alebo porozumieť tomu, prečo vznikajú, a naučiť sa s nimi pracovať. To, ako vnímame okolitý svet, aké máme názory a reakcie, záleží nielen od našich skúseností, ale aj štruktúry osobnosti, emočnej zrelosti a od toho, v akom prostredí sme vyrastali a čím sme prešli v raných fázach života. Veľký vplyv na to, ako sa rozhodujeme a k čomu inklinujeme, má naše nevedomie. Niekedy sa stačí zamerať na to, čo máme s partnerom spoločné, a podporiť to, čo nám funguje, než sa vydať opačným smerom a vzťah ešte viac rozkolísať. Inokedy je dobré veci konkrétne pomenovať, uvedomiť si svoje negatívne pocity a nastaviť vzájomné hranice. Záleží na mnohých okolnostiach. Vzťahy majú rôznu kvalitu, charakter, ale aj hĺbku. Navyše sa môžu nachádzať v rôznej fáze a partneri v nich môžu byť niečomu viac či menej otvorení. Partnerský vzťah v každom prípade slúži ako výborný priestor na to, aby sme v ňom spoznali predovšetkým seba.
